Niekedy vidím, ako sa to stane. Na to stačí jedna hlúpa sms, alebo istota, že sa nič nemôže stať. Niekedy jedno hlúpe slovo v návale emócií. Niekedy ani slovíčko, len prázdne ticho...
Oni sú veľmi citlivé, a rýchlo k tomu príde. Nie, necinkne to ako porcelán. Ak by sa rozbil neviem aký drahý porcelán, je to ešte vždy nič oproti tomuto cinknutiu. Uchom ho nemôžeš počuť, ale tomu, komu sa to stane sa zrúti na chvíľu či na dlhšie celý svet. Horšie ako zemetrasenie. Myslím si, že by sa to malo brať ako riadna diagnóza, a ak sa to človeku stane. Mal by mať na to od doktora papier. Lenže, liek mu na to ťažko predpíše... Lieči sa to všelijako. Vidím ich na schodoch pred barom s neprítomným pohľadom a napínajúcim žalúdkom, ktorý už už vyvráti svoj obsah von. Vidím ich aj za dverami na tisíc zámkov zamknutými, kde sa oddávajú smútku a bolesti zo svojich črepín. Vidím ich kráčať po ulici... bledých, mĺkvych, neprítomných, bez duše, bez života... Keď ich takto vidím, nedá mi nespomenúť si na jednu pesničku od Elánu, kde Jožo Ráž spieva: neverných odmení, a verných trestá... Nehovorte mi, že ich nevidíte aj vy. O čom to vlastne píšem? O zlomených srdciach.